Založit novou webovou stránku nebo e-shopChci nový web
História II.
 
Kaplnka Medveďovo
 
doslovný prepis (čiže aj s pravopisnými a gramatickými chybami) miestnej „kroniky“, ktorá sa nám zachovala:
 
Káplnku sme začali stavať roku pána 1969.
Zvon sa priniesol 28.XI. 1970.
Obras bol donesený 1972, platili sme zaň 6.000 Kč. Maľoval ho Lazáni z Balogu.
Káplnka bola posvätená prvý rás 27.I.1974. V.p. farár Jozef Hromada (dali sme 500 Kč).
Zvon sa zamontoval na elektriku v júli (montoval Ján Haviar a spol. pracov.) 1984 platili sme 6.000 Kč.
Betlehem sme kúpili v roku 1986 stál 3.000 Kč, robil ho Pančík Ján (Mariš.)
Bohostánok a kazatelnicu doviezli 17. marca 1990 platili sme 3.200 Kč, robil ho Turňa z vydrova (Muška).
13. avgusta začali maľovať káplnku. 23. avgusta domaľovali, 24. sa začalo riadenia. 23. septembra skončilo riadenie.
Kaplnku bol vysvätiť pán Biskup Rudolf Baláž 7. októbra 1990 a pán farár Arnold Púchy po druhí ras (dali sme parohy a 1.000 Kč).
Do kaplnky obloky robil Ľudvik Ťažký (Maďarove) stáli 4.000 Kč.
Lavice robil Michal Kvietok (Bendove) stáli 6.000 Kč.
Mariena mi dala na riadenie káplnky keď sa maľovala a keď bola posviacka: 1990 500 Kč, druhí ras na vianoce 1990 300 Kč, na vianoce 1991- 500 Kč, v 1992 - 500 Kč.
Káplnku upratujem od roku 1972 – Kvietková.
 
Pán farár Obžera prišli na Balog v Decembri roku 1990, neboli tuna ani celý rok.
Prvá sv. omša bola v našej káplnky 12.XII. roku pána 1989. Celebroval ju pán farár Arnold Púchy. Začala sa o tri štvrte na jedenác. Najprv spovedali starcov.
Začala sa o 12. hodine prvá sv. omša na sedembolesnú panu máriu. Bola 15. (13.) septembra 1991 odslúžili ju pán farár Kamienský. Ofera bola 2.127 Kč.
Prvá sv. omša v polovici mesiaca bola 18ho októbra 1991 odslúžili ju pán farár Kamienský.
Druhá na sedembolesnú panu Máriu bola 13. septembra 1992, pán farár Kamienský. Ofera bola 1.882 Kč, začala sa o 12 hodine.
Tretia na sedembolesnú p. Máriu bola 19. septembra o dvanástej 1993, ofera 1700 Kč.
 
Betlehemci dali na kaplnku v roku 1992 200 Kč. Kúpila som za ne sviečky elektr. zvončeky ku jasličkám.
Betlehemci v roku 1983 200 Kč. Kúpila som sedačky, elek. sviečky muchotrávky a dala som za nych na sv. omšu 50 Kč.
Betlehemci v roku 1984 nedali nič.
Betlehemci v roku 1985 dali 200 Kč. Kúpila som za ne zelenú látku pod betlehem na stôl.
Betlehemci v roku 1986 dali 200 Kč. Dala som za fotky, čo fotil Pančík na vianoce 100 Kč a kúpila hrubé sviečky za 90 Kč.
Betlehemci roku 1987 nedali nič.
Betlehemci roku 1988 dali 200 Kč. Kúpila som zane elek. sviečky na stromček.
Betlehemci v roku 1989 300 Kč. Kúpila som zane hokerlíky a sedačky. Na dva veľké .... som dala robiť hokerlíky, stáli 230 Kč, sedačky 120 Kč.
Betlehemci v roku 1990 dali 300 Kč. Dala som s nich na parohy, čo sa dali pánu Biskupovi, 250 Kč a na sv. omšu 50 Kč.
Betlehemci v roku 1991 dali 300 Kč. Kúpila som za ne krčiašky ku sv. omši 110 Kč, sviečky ozdobné 200.
Betlehemci v roku 1992 dali 200 Kč. Kúpila som za ne dečku vianočnú pod Ježiška 170 Kč a kvety.
Betlehemci darovali káplnku v roku 1993 300 Kč. Kúpila som 4 fijalové sviečky 120 Kč a 2 veľkonočné, spolu 136 Kč a keramiku na kvety na stôl 198, spolu 334 Kč.
V roku 1994 dali 300 Kč a kúpila som kvety.
V roku 1995 dali 300 Kč. Dala som za stolík pod Ježiška, robil Ján Pančík Mariška na vianoce a dvere na povale.
Betlehemci v roku 1996 dali 300 Kč. Dala som ich do pokladni Kupcovej.
 
Do káplnky darovali: Obetný stôl máme s kostola, dali nám ho pán farár Hromada. Kalich, patenu, misku Mariena Koštiaľová (....) aj Ježiška a krížovú cestu.
Harmónium dali bratia Laburdovci. Karoľko a Mirko tetini (Konckove vnuci).
Kríž pri obetnom stole daroval Ľudvik Ťažký (Maďar).
Umučenie naň Pavla Ťažká (strakove).
Krížik čo je v chodbe darovala Antónia Berčíková (Krištianka).
 
Do kaplnky darovali:
Margita Kupcová (mladá) elek. klipkavú sviečku.
Emília Michalková 2 zelené plachtičky pod sochy.
Emília Kvietková svrčkove veľkú vázu, čiernu súpravu, ohrievač elektrický do izbičky, hodiny stenové, biely ornát.
Stolár Belov Rosíkov zať malý stolík.
Anna Kupcová Puľkove svieťjacu panu máriu na narodeniny pani Márie.
Jolana Medveďová (Moľotka) spodný koberček do izbičky.
Pán farár Obžera veľkonočnú sviecu paškál. Stojan robil Turňa Muška, stál 400 Kč.
Ján Pančík Mariška pokladničku.
Mária Haviar 3 rohošky (teta z beksľa).
 
V kronike nasleduje zoznam: „Pohrabi v roku 1990, 1991, 1992“.
 
Kupcová Gita prebrala pokladňu s kaplnky.
17. marca 1994 na vkladnej knižke bolo 20.700 Kč a v hotovosti 5693 Kč, na rozhlas 350 Kč.
Do Badína na seminár sme dali 2.000 Kč 19.III. 1994, poslali ich pán farár Kamiensky.
Na kostol na Mazorník 2.000 Kč 16.IV.1996, zaniesla som ich do Brezna na faru, zobrali pán kaplán, ten čo majú bradu.
 
V kronike nasleduje zoznam: „Pohrabi v roku 1993, 1994, 1995“.
 
Nasledujúce stránky prinášajú zoznam sv. omší a úmyslov za roky 1990, 1991, 1992, 1993, 1994, 1995, 1996. Prinášam aspoň úvod, vzor:
 
Prvá sv. omša bola odslúžená v našej kaplnky 19.XII. 1989. za neb. Martušku Kvietkovú 30. výročie. Odslúžili ju pán farár Púchy, veci doniesli s kostola.
V roku 1991 Január 4.I. sv. omša nebola, boli pán farár chorí.
Feb. 1.II. sv. omša za neb. Jozefa a Antóniu Medveď fajtík.
 
Posledné stránky obsahujú nasledujúce informácie:
 
/Kupcová/
Roku 1994 som začala pomáhať upratovať káplnku Mil. Kvietkovej.
Pán farár Kamenský prišli na Balog 1991 a odišli 30. augusta 1998.
Nastúpil na balog mladí pán Farár Peter Tkáč 29 ročný. Po jeho nástupe mávame sv. omšu na prvé piatky a každú nedeľu večer. Za ich účinkovaného krátkeho času sme už vynovili káplnku. Kto si žiada, tak chodia zaopatrovať starcov každí mesiac.
 
20. september 2003.
Máme slávnostnú sv. omšu k sedembolestnej. Ku sviatku som obetovala novú albu (košeľu) 1400 Kčs, na poďakovanie, že som si mohla ešte prirobiť koruny na brigáde. Olinka obetovala veľké pátričky a sviečky. Doniesla z medžugoria.
Omše mávame v piatok ráno a v nedeľu večer.
V októbri nám slúžili sv. omšu pustovníci, čo sú na krížnom.
 
13. máj roku 2004
Oprava káplnky
 
Na konci kroniky je napísané:
 
V káplnky máme: Bohostánok, obetný stôl, obras sedembolesnej pani márie, hlavu p. Ježiša s tŕňovov korunov, kazatelnicu, kľakátko, krížovú cestu, sochu Krista Kráľa, panu máriu s bernardetkov, 2 stolíky pod sochami, stolík na odkladanie pri omši, stvôl pod betlehem, 12 lavíc, koberec pod obetním stolom, 2 menšie pred lavicami, 3 dlhé červené medzi lavice, 12x3 červený s modrími pruhami, čo bol pod obetním stolom, hodyni na baterku, 2 dlhé vázi pri bohostánku.
V izbičke: 2 kasne, kalych ku omši, mystičku, patenu, 4 krčiašky sklené, tácka pod ne, 1 dečka malá.
Ornáty: 2 biele, 1 fijalový, 1 zelený, ktomu štôli, 1 sukňa čierna, 1 superka malá, jedna alba veľká, 7 ramienok a koberec nový medzi lavicami, meria 8 metrov.
Plachty: adventnú s fijalovimi kríži, vianočnú vyšívanú s anjelikmi, 1 biela vianočná, 1 Ježiško a jasličky, veľkonočnú vyšívanú do bordova, turičnú zelenú olejovú, na sedembolesnú panu Máriu bielu olejovú.
Prikrívky na kalych a knihu, 2 biele, 3 fijalové, 1 zelená, ešte 2 biele nie stejné, 1 deka, súprava čierna (1 velum dlhá plachta na požehnanie).
2 obrusi damaškátové veľké, 2 malé, 2 vianočné plachtičky pod stromčeky, 4 plachty veľké na obetný stôl, biele, viacero malých na malé stolíky, ešte aj plachta veľká s fijalovím podkladom, 4 obrusi gumené, zelená látka pod betlehem.
Koberček v izbičky, 3 zicle so sedačkami, 4 hokerlíky, 1 otáčací stolec, 3 elektrické ohrievače, 2 malé červené ohrievače, 1 vysaváč, 1 vzdušný ofukovač na studeno, 1 pokladnička, 1 veľká váza, 12 malých, 1 kladivo, 1 šravbovák, 1 nožnice, 2 predlžovacie šnúri, 2 zlodejky, 2 krížiky, 3 rohošky, 4 krabice, vianočné sviečky elek., ozdoby na stromčeky, socha Krista pána zmrtvichstalého, 6 svietnikov, 1 veľká svieca paškál aj so stojanom.
Na chóre: harmonijum, ešte červený koberček štvorec, 2 stromčeky vianočné veľké, 3 malé, betlehem, 11 figúrok, 7 ovečiek, portviš veľký a malý, 2 vedrá, metla, smetár, k nemu kefa, 2 kefky na umívanie pod vázi, 1 lopata na odpratávanie snehu.
Pod schodmi: 4 biele ozdobné kvetynáče veľké, 2 malé biele, 3 zelené veľké, 2 zelené malé, 1 kupka na polievanie kvetov, 1 pracháč na koberce, 1 dečka biela na malý stolík.
 
 
  INÉ ZDROJE O FARNOSTI:
 
To, čo sa odohráva dnes, už zajtra bude včera, postupne to bude minulý mesiac, potom minulý rok, atď. Takto každé dnes padne do dejín a žiaľ, často aj do zabudnutia.
 
 
 V knihe „HistoriA domus“ sa každé „dnes“ podrobne zachytáva. Na veľké potešenie som v nej našiel aj spracovaný materiál, ktorý pripravil môj predchodca, vdp. Ján Kamenský. Tento materiál som doplnil a trochu upravil a s veľkou radosťou Vám ho všetkým odovzdávam ako „MALÉ DEJINY NAŠEJ FARNOSTI A OBCE“.
 
 
        Dúfam, že toto malé dielo, ktoré aj keď nie je úplné, predsa poslúži svojmu účelu a čitateľov obohatí o vedomosti, ktoré by ináč zostali vo večnom zabudnutí.
 
 
OBLASŤ PODĽA FARSKEJ „HISTORIA DOMUS“
 
 
        Oblasť prameňov Čierneho Hrona, vyvierajúceho pod Klenovským Veprom, boli v stredoveku málo obývaným pralesom. Bývali tu poľovníci a pastieri oviec. Drevo malo cenu len v partiách prístupných plaviarskej komunikácii a slúžilo väčšinou na výrobu dreveného uhlia pre šmelcovacie pece na výrobu mede v  Banskej Bystrici. Rozvojom priemyselnej výroby začala mať cenu aj hora, preto sa začal zaľudňovať aj tento kraj. Pôvodné obyvateľstvo bolo tu slovenské.
 
 
Vnútornou kolonizáciou sa prisťahovali sem aj nemecké rodiny. Títo sa však skoro „slovakizovali“ a keď sa zakladala farnosť, vládla tu len jedna reč.
 
 
Najstaršia osada bola Krám. Tu bola správa lesov, sklad potravín a iných potrieb drevorubačov. Rozvojom ťažby dreva vznikali ostatné osady pri ústí pobočných dolín. Celý komplex mal meno Čierny Hronec, alebo Čierny Handel.
 
 
Keď preložili kostol do strednej osady /práve z osady Krám/, začalo sa užívať meno Balog, od roku 1887 Čierny Balog. (Podľa podania môjho predchodcu vdp. Jozefa Poláčka názov Balog vznikol z nemeckého „Balkenlager“ – „skládka, miesto, kde sú uložené brvná“ a „čierny“ je preto, lebo od tmavej zeme tiekla v Hrone „čierna“ voda).
 
        Osadníci vo feudalizme nespadali do triedy poddaných, len pracovali na základe výsadného pracovného pomeru ako drevorubači a furmani. Neplatili dane, neboli povinný slúžiť vo vojsku. Pracovali za mzdu, mali neutrálne pôžitky /drevo palivové, stavebné, obilie, soľ, malú výmeru pozemkov a mohli si držať istý počet dobytka/.
 
 
Všetky pozemky, aj zastavané boli štátnym vlastníctvom a osadníci ich len užívali. Toto všetko sa menovalo “osadníckym právom“. Týkalo sa to okrem Balogu ešte Osrblia, Beňuša a Bacúcha. Pri zrušení poddanstva r. 1848 nebolo upravené sociálne postavenie osadníkov.
 
 
Po prvej vojne už bolo vo vtedajšej spoločnosti prežitkom, volalo sa po jeho vyriešení, ale narážalo na nemalé ťažkosti. Čiastočne ho vyriešili okolo r. 1941.
 
 
Po r. 1945 v socialistickom zriadení nebolo treba otázku doriešiť, lebo vyústila do socialistického hospodárstva. Po dlhej biede drevorobotníkov zvlášť citeľnej v dobe hospodárskej krízy začala sa éra rozvoja lesov a tým aj drevorobotníkov.
 
 
 
MALÉ DEJINY OBCE PODĽA FARSKEJ „HISTORIA DOMUS“
 
 
Územie Čierneho Balogu vo výmere 14.752 ha pôvodne bolo súčasťou Brezna, čiastočne Valaskej. Jeho obvod bol pralesom až do polovice 16. storočia. Do tých čias mohol tu človek bývať iba náhodne a prechodne, trvalejšie azda nepočetný personál zabezpečujúci kráľovské lovy. Vie sa totiž už od 13. storočia, že tunajší prales patril do veľkej kráľovskej obory tzv. zvolenského lesa. Hoci sa vie, že už v 14. storočí sa na Horehroní dolovali drahé kovy, niet záznamu, žeby balocké imry boli využívané pre potreby tejto ťažby. Vtedy ešte asi stačili pre ťažbu drahých kovov lesy Horehronia pod Nízkymi Tatrami.
 
 
        K základnej zmene došlo po r. 1546, keď kráľovská komora prevzala banskú ťažbu od Fuggerovcov do svojich rúk a začala sa intenzívne zaoberať ťažbou železnej rudy. V tomto čase tu ťažili železo aj súkromní podnikatelia. Vieme napr., že v Hronci mal podnikateľ Jakub Zimmerpeil hutu a hámor. Je pravdepodobné, že už v tom čase dodávali drevorubači, uhliari, smoliari a pod. svoj tovar Zimmerpeilovským podnikom z lesov povodia Čierneho Hrona.
 
 
        Kráľovská komora vytvorila pri Čiernom Hrone lesnú správu, ktorej správca /magister Lignariorum/ prevádzal nábor robotníkov, plánoval a riadil lesné práce, staral sa o ubytovanie zamestnancov, ich pracovné náčinie, ba aj o ich živobytie. Lesnú správu tvorili zrubové stavby. V nich bola nielen administrácia prác, ale i sklady potrieb lesnej ťažby požívatín a zaoblečenia, ktoré si robotníci mohli pri výplatách zakúpiť. Pre toto zameranie volali strediská lesnej správy „andlung“ a po nich dostali robotníci prímenie „Handelci“. Neskoršie ľudové pomenovanie stredísk bolo „Krám“.
 
 
Nakoniec, aj po zániku týchto zariadení pamiatka ich lokalít zostala typickou len Čiernobaločanov, ktorých dodnes volajú „Handelci“ a dodnes stojí na území Čierneho Balogu osada Krám, ktorá sa vyvinula ako počestné sídlisko okolo pôvodného „Krámu – Handlungu“.
 
 
       
 
 
OSÍDLENIE ČIERNEHO BALOGU
 
 
        Lesní zamestnanci bývali buď v Kráme, alebo keď sa pracoviská posúvali pri Čiernom Hrone až po Dobroč, spávali v kolibách pri vzdialených pracoviskách. K tomuto záveru nás oprávňuje kanonická vizitácia archidiakona Bartóka r. 1657. Jeho vizitácia uvádza medzi filiálkami Brezna aj Handle, ktorá mala 60 duší. Jasný dôkaz, že tu žili len lesní zamestnanci bez rodín. V čase, keď výrub lesov pokračoval aj pri početných prítokoch Čierneho Hrona a stúpal počet drevorubačov, lebo blízky Hronec na vodnej ceste bol vtedy centrom baníčenia a železiarskych podnikov pre celé Horehronie, začína sa trvalé osídlenie Balogu.
 
 
Drevorubači si začali vytvárať rodiny, alebo povolávali za sebou rodinných príslušníkov, začali stavať trvalé príbytky. Lesná správa im povolila zdarma stavebné a palivové drevo, dovolila vyklčovať priestory extravilánu, povolila spoločné pasienky pre dobytok osadníkov a tak umožnila rodinným príslušníkom drevorubačov pôdohospodársku činnosť pre potreby výživy rodín. Tento vývin možno bezpečne časovať do posledných desaťročí 17. storočia.  V roku 1710 bolo tu už 49 domov a 116 drevorubačov.
 
 
Podmienky osídlenia boli výhodné najmä ak si ich osadníci porovnávali s postavením poddaných na zemepanstvách. Robotník bol platený podľa zmluvy a pritom jeho rodina i sám mal dosť času obrábať si hospodárstvo aj chovať dobytok. Nebolo to zadarmo. Robotník „bez gruntu“ dostal plnú výplatu, robotníkovi „s gruntom“ strhávali z výplaty jednu tretinu na naturálne pôžitky a výhody. Zmluvne musel priznať, že erárom prepožičaný pozemok a dom nie je jeho majetkom. Pri odchode mohol predať iba hodnotu svojej práce na stavbe domu, resp. iné výdavky spojené so stavbou, ale mobilný majetok mu nik nepopieral. Veľkou výhodou osadníkov bola skutočnosť, že lesná komora dlho sa nestarala o rozmery pozemkov a zažmúrila oči, keď sa klčovaním rozširovali.
 
 
Behom 18. storočia môžeme pozorovať opravdivý populačný výbuch v Čiernom Hronci. Pri sčítaní ľudu v r. 1813 sa zistilo, že handelská osada počíta už 250 domov a 1846 duší. Proti roku 1710 to bolo o 201 domov viac a pritom na jeden dom padlo vyše sedem obyvateľov. Z nich bolo 6 predstavených, 22 úradníkov, 274 robotníkov, 124 čiastočne pracujúcich invalidov a 52 pastierov a sluhov. V rokoch 1808 – 1810 lesná komora bola nútená konečne vyhotoviť katastrálne mapy osady, oddeliť a zjednotiť naturálne nemovitosti a pôžitky handelcov. Súčasne cechmajstri Handla boli zbavení práva magistra drevorubačov a jeho funkciu prevzal zástupca lesnej komory. Presne boli určené platy pracovníkov, vdov a sirôt, invalidov atď. a na vytvorení nového vnútorného poriadku Handľov mal podiel dobročský rodák Jozef Dekrét Matejovie, člen komornej prefektúry ako prokurátor jej súdu.
 
 
 
FARNOSŤ
 
 
Nejasné správy naznačujú, že územie najprv patrilo farnosti Valaská. Keď zaujali piaristi správu breznianskej farnosti, pripadlo územie pod ich správu. Jeden z pátrov dochádzal vykonávať duchovnú službu. Za Jozefa II. bola tu založená v roku 1786 miestna kaplánska stanica. Jej sídlo bolo pri drevenom kostolíku na Kráme. Prvým duchovným sa stal M. Grenner extrinitár. On sa dožil postavenia nového kostola a fary, ktoré postavili v strednej osade Balogu. Súčasne povýšili kaplánku na farnosť. V roku 1824 zriadili prvú kaplánsku stanicu.
 
 
Rozvojom obyvateľstva, ktoré v r. 1945 dosahovalo už vyše 6.000, bolo treba farnosť rozdeliť, lebo kostol nebol dostatočne veľký pre toľkých veriacich. Stalo sa tak de facto dňa 1.7. 1942, keď kaplán O. Hrmo odišiel bývať na Dobroč. Farnosť však ostala dlho nerozdelená. Teraz je Dobroč nezávislá správna jednotka.
 
 
 
FARSKÝ KOSTOL
 
 
        Farský kostol Nanebovzatej Panny Márie, (titul bol zmenený, pôvodný bol Nepoškvrneného Počatia; CV z r. 1822 ho ešte uvádza, ale Schematizmus z r. 1842 už uvádza nový titul), stojí pri priestranstve nad Čiernym Hronom. Rozmery kostola sú: dĺžka 30 m, šírka 15 m, výška 10 m (bez strechy a veže). Vo vnútri je členený opernými piliermi, na ktorých stoja postranné chóry po celej dĺžke kostola. Veža je vstavaná do kostola a na jej pilieroch stojí organový chór. Okná sú vysoké, zakončené polkruhovým oblúkom. Štyri majú sklomaľbu z r. 1953. Hlavný oltár je novorománskeho štýlu. Je drevený a zhotovil ho tirolský rezbár J. Rungaldier v r. 1904 za 2400 Korún. Vedľajšie oltáre sv. Alžbety (vľavo) a Terézie z Avily (vpravo) sú štýlovo podobné hlavnému.
 
 
 
PÔVOD KOSTOLA
 
 
Roku 1753 postavila lesná komora drevený kostolík na Kráme. Bol dlhý 6 a široký 3 siahy. V ňom účinkovali pátri piaristi a od roku 1786 M. Grenner. V roku 1797 patrón začal stavať murovaný kostol. Dokončili ho v roku 1804. Pri kostole stála kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Tú zbúrali, keď stavali štátnu cestu. Dnes stojí druhá pod kostolom, ale keďže drevenú sochu Jána Nepomuckého z nej ukradli, bola do nej umiestnená socha Panny Márie a v roku 1999 bola kaplnka zasvätená Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie.
 
 
        Veriaci si spravili predsavzatie, že postavia kalváriu na Urbanovom vrchu. V roku 1942 vystrieľali v skale dieru, v ktorej mala byť kaplnka Božieho hrobu. Keďže zmenené pomery po vojne nedovoľovali túto myšlienku uskutočniť, do kaplnky umiestnili sochu Panny Márie Lurdskej.
 
 
 
FARSKÁ BUDOVA
 
 
Prvá farská budova bola drevená na Kráme, postavená v roku 1786. V roku 1804 postavili murovanú budovu. Táto slúžila do r. 1944, kedy začali stavať novú farskú budovu. Cez SNP a frontové časy museli výstavbu fary prerušiť. Po vojne zasa pre nedostatok materiálu pokračovali veľmi pomaly a stavbu dokončili až v r. 1946. Fara bola postavená na náklad patróna a veriacich. Kaplánsky byt, ktorý bol pôvodne osobitnou budovou, bol teraz umiestnený vo farskej budove.
 
 
 
POZNÁMKY - Mená, ktoré sa používali:
 
- Čierny Hronec, Balog, Čierny Blh /r. 1947 – 1948/ atď.:  Fekete Balog, nem.:  Schwarzwasser, Holz – Handlungen, Kaiserlich – Königliche Schwarzwasswerer Holz – Hanlungen.
 
 
Nemeckého pôvodu sú priezviská:Auxt, Decret (Dekrét), Giertl, Pepich, Schön, Schwandtner (Švantner), Stulreiter (Štulajter, Štulrajter), Daxner, Turňa.
 
 
Pramene:CV 1804, CV 1822, HD od r. 1814
 
 
 
čriepky Z KRONIKY
 
1824       postavená bola kaplnka sv. Jána Nepomuckého (pod kostolom)
 
1825       dali vymaľovať svätyňu; v zime bolo také teplo, že ľudia prišli na Vianoce do kostola v letných šatách
 
1826       bola vymaľovaná loď kostola
 
1827       birmoval biskup Belánsky
 
1830         občania kúpili vežové hodiny
 
1839         požiar vo Fajtove, zhorelo 46 domov
 
1868         pokračovali v „Historii Domus“, ktorá bola zanedbaná 29 rokov; robili zbierku na zakúpenie paramentov, ktoré boli v dezolátnom stave
 
1884         bola v Balogu zriadená pošta
 
1887       kúpili nový oltár sv. Imricha
 
1888       birmoval biskup Bende; otvorená bola nová škola; Židov bolo toľko, že mali vlastného učiteľa pre svoje deti
 
1895       birmoval biskup Rimeleyi; kúpili sochu P. Márie Lurdskej
 
1903     zadržali misie lazaristi z Viedne P. J. Beránek a I. Hrebík
 
 
1904     kúpili sochy Božského Srdca a Panny Márie; kúpili nový oltár a nový orgán
 
 
1908       birmoval biskup Rudnai
 
1914        udrel blesk do kostola
 
1917      zrekvirovali zvony 214 a 19 kg
 
1918      rabovačka u Židov a lesného správcu, boli aj vraždy
 
1921        bola postavená nová kaplnka sv. Jána Nepomuckého
 
1922      boli zakúpené dva nové zvony 214 a 20 kg
 
1923      bola zadržaná trojdňová duchovná obnova (kázali Dr. Š. Kmeť, J. Javorka a Š. Ďurkovič)
 
1924      boli kúpené nové vežové hodiny; v kostole bola zhotovená betónová dlažba
 
 
 
 
 
 
 
 
 
1925      ľudové misie zadržali pátri ČSSR Ševčík, Grígel, Pluhař, Šátek; zakúpená bola krížová  cesta
 
 
1926      veriaci v Jánošovke vystavali kaplnku bez zvolenia farára; birmoval biskup Blaha
 
1929           bola katastrofálna povodeň; bola postavená krásna nová štátna škola
 
1930           kostol bol obnovený a vymaľovaný (maľoval Schramek)
 
1938         bola postavená nová štátna cesta spájajúca Kriváň s Č. Balogom cez Hriňovú; birmoval biskup Blaha
 
1944       začala sa stavba novej fary
 
1945       ľudové misie zadržali pátri CSSR (Redemptoristi)
 
1948         dva nové zvony; maľované okná (vitráže), elektrizácia kostola
 
1949         bol dodaný nový orgán
 
1960         zhorela veža, keď do nej udrel blesk
 
 
Udalosti od roku 1960 sú príliš mladé na to, aby sme ich zaradili do dejín ohrozených zabudnutím. Mnohí z Vás si tieto roky ešte živo pamätajú, mnohí z Vás v nich ešte živo vystupovali. Necháme budúcim generáciám, aby obdobné malé dielo, ako je toto, s rovnakou chuťou a láskou napísali.
 
 
 
 
II.
 
 
Čierny Balog od konca 16. storočia do polovice 19. storočia nebol samostatnou obcou, ale pracoviskom Kráľovskej lesnej komory pri Čiernom Hrone. Z povahy veci plynulo, že pomenovanie tohto pracoviska prežilo mnoho zmien. Nemeckí oficiáli lesnej komory v zhode s vývinom tohto pracoviska volali ho Handlung, Krám, Schwarzwasser, v latinských spisoch Nigre - Hronec, resp. „ Cisárskokráľovké drevorubačské Černohronské Handle.“
 
 
Slovenský miestny názov, dávno pred zriadením obecnej správy v strede obce Balogu začalo sa používať meno Balog, resp. Čierny Balog. Novšie maďarské menovanie obce Feketebalogh je pomaďarčenou formou predošlého mena.
 
 
        Územie Čierneho Balogu vo výmere 14.752 ha, z čoho aj dnes pripadá na lesy 12.062 ha, pôvodne bolo súčasťou Brezna, čiastočne Valaskej.
 
 
Jeho obvod bol pralesom až do polovice 16. storočia. Do tých čias mohol tu človek bývať iba náhodne a priechodne, trvalejšie azda nepočetný personál zabezpečujúci kráľovské lovy. Vie sa totiž už od 13. storočia, že tunajší prales patril do veľkej kráľovskej obory tzv. zvolenského lesa. Hoci sa vie, že už v 14. storočí sa na Horehroní dolovali drahé kovy, niet záznamu, žeby balocké imry boli využívané pre potreby tejto ťažby. Vtedy ešte asi stačili pre ťažbu drahých kovov lesy Horehronia pod Nízkymi Tatrami.
 
 
        K základnej zmene došlo po r. 1546, keď kráľovská komora prevzala banskú ťažbu od Fuggerovcov do svojich súk a začala sa intenzívne zaoberať ťažbou železnej rudy. Prieskum lesov r. 1563 zaznamenal v okolí Bacúcha železné bane, hutu a hámor a pri Lopeji hámor. Už r. 1565 vyšiel kráľovský dekrét o lesoch z rúk kráľa Maximiliána a stal sa podkladom pre využitie lesného bohatstva pre bane a ochrany lesov.
 
 
        V tomto čase tu ťažili železo aj súkromní podnikatelia. Vieme napr., že v Hronci mal podnikateľ Jakub Zimmerpeil hutu a hámor. Je pravdepodobné, že už v tom čase dodávali nepočetní drevorubači, uhliari, smoliari a pod. Svoj tovar Zimmmerpeilovským podnikom svoje výrobky z lesov povodia Čierneho Hrona. Lesy boli majetkom mesta Brezna, ktoré dalo lesnej komore súhlas na výrub tu i v obvode Beňuša a Bacúcha. Za toto povolenie platila komora Breznu ročne 72. zl., od čias Márie Terézie 200. zl. od r. 1793 - 400. zl.  
 
 
        Kráľovská komora vytvorila pri Čiernom Hrone lesnú správu, ktorej správca /magister Lignariorum/ prevádzal nábor robotníkov, plánoval a riadil lesné práce, staral sa o ubytovanie zamestnancov, ich pracovné náčinie, ba aj o ich živobytie. Lesnú správu tvorili zrubové stavby. V nich bola nielen administrácia prác, ale i sklady potrieb lesnej ťažby požívatín a zaoblečenia, ktoré si robotníci mohli pri výplatách zakúpiť. Pre toto zameranie volali strediská lesnej správy „ andlung“ a po nich dostali robotníci prízemie „Handelci“. Neskoršie ľudové pomenovanie stredísk bolo „Krám“. Nakoniec aj po zániku týchto zariadení pamiatka ich lokalít zostala typickou len Čiernobaločanov, ktorých dodnes volajú „Handelci“ a dodnes stojí na území Čierneho Balogu osada Krám, ktorá sa vyvinula ako počestné sídlisko okolo pôvodného „Krámu – Handlungu“.
 
 
        Organizované lesné práce vyžadovali zavedenie vodnej dopravy dreva na určené miesto k baniam, hutám, vysokým peciam, hámrom. Rozličné zariadenia ako rízne, vodné šmyky na plavačku a popravku dreva, nádrže na zachytávanie vody, hrable na zachytávanie vykladaného splaveného dreva a pod. vyžadovali odborníkov. Kráľovská lesná komora privádzala týchto odborníkov z Rakúska, Tyrolska. Boli to Nemci, ktorí učili neodborných robotníkov modernému využitiu lesov. Títo odborníci v istom počte sa neskoršie tu aj usadili. Ako uvidíme nebolo ich mnoho. Dali pečať odbornej práci a čiastočne aj životu prostredia, ale iba na krátko.
 
 
         Na vysvetlenie asimilácie Nemcov v Čiernom Hronci dobre nám poslúži Petrušova práca a Historie domus Balogu /str. 55-69, 80-87, 90/.
 
 
Z nej zistíme, že ešte r. 1818 väčšina mien nástrojov používaná drevorubačmi bola nemecká, alebo nemeckého pôvodu. Skoro všetky vrchy, údolia a pláne, rieky, potoky a vody mali čisto slovenské pomenovanie. Nájdeme tu aj stať o manželstvách- rodinách, ktoré nám tiež povedia mnoho pri tejto otázke.
 
        Nájdeme tu Petrušovu úvahu, že podľa stavu r.1818 bolo v Čiernom Balogu 11 rodín, resp. 8 rodín rozvetvené tak, že počítajú už 721 duší, resp. 662 duší. Súčasne napočítal 27 resp. 30 rodín slovenských, ktoré už počítali 972, resp. 1031 duší. Teda tieto dve prvotné rodiny mali mať r. 1818 už 1693 príslušníkov.
 
        V svetle sčítania ľudu r. 1813 nájdeme v Čiernom Hronci 386 manželstiev- rodín. Keby sme príslušníkov prvotných rodín počítali do litery 1693 dušami, tak na ostatných 348 rodín by pripadalo iba 253 duší a to by bolo nemožné. Vysvetlenie musíme hľadať niekde inde. V štatistike nájdeme aj veľký počet domov, v ktorých často bývalo viac rodín. Z pravdepodobných 23 prvotných domov osídlenia len štyri mená majiteľov sú nemecké. Ďalších 16 domov si ponechalo len meno, ale pôvodní obyvatelia už nežijú v nich. Iných 36 domov, ktoré nosia krstné mená majiteľov. Všetky sú slovenské, ak by sme nechceli z troch Hanzové, Hanzelové a Hanckové urobiť Nemcov. Ďalej sú to mená 9 domov s menami majiteľov po meste, obci a kraji, z ktorého prišli. Slovenské! Iné domy počtom 13 nesú meno stavebnej situácie /Košiarové, Medziplotové, Močidlá a pod. Všetky slovenské ak len nepočítame Kušnierové za Nemcov. Je tu aj 58 domov s posmešnými, diminutívnymi menami, prirodzených chýb majiteľov. Napospol slovenské.
 
        Domy nosili mená skutočných držiteľov, alebo osireli a noví obyvatelia hoci s inými menami museli strpieť, aby sa k nim dostávali spoluobčania a ich dom i rodinu volali starým zaužívaným menom. Rodiny sa miešali, rody vymierali, ale aj tie čo zostali rozpŕchli sa a vliali do rodín, v ktorých sa slovakizovali. Tak môžeme s výhradou prijať možnosť, že staré rody sa rozvetvovali, ale ich mená aj národnosť časom zmizli. Zostali len nemecké mená, kde rody nevymreli po meči. K počtu dnešného obyvateľstva je ich mizivé percento. Zostáva však skutočnosťou, že už r. 1818 Čierny Hronec bol slovenskou obcou, v ktorej utonula nemecká menšina, po nej zostal len historický fakt, že tu bola, že sa vlastne skladala iba z odborníkov lesných prác a jej pamiatku nesú len niektoré rodové mená.
 
 
 
OSÍDLENIE ČIERNEHO BALOGU
 
       
 
Kým výrub lesov prebiehal v blízkosti Krámu sotva došlo k pokusu o trvalé osídlenie priestoru. Lesní zamestnanci bývali buď v Kráme, alebo keď sa pracoviská posúvali pri Čiernom Hrone až po Dobroč, spávali v kolibách pri vzdialených pracoviskách. K tomuto záveru nás oprávňuje kanonická vizitácia archidiakona Bartóka r. 1657. Jeho vizitácia uvádza medzi filiálkami Brezna aj Handle, ktoré mali 60 duší. Jasný dôkaz, že tu žili len lesní zamestnanci bez rodín.
 
        V čase, keď výrub lesov pokračoval aj pri početných prítokoch Čierneho Hrona a stúpal počet drevorubačov, lebo blízky Hronec na vodnej ceste bol vtedy centrom baníčenia a železiarskych podnikov pre celé Horehronie začína sa trvalé osídlenie Balogu. Drevorubači si začali vytvárať rodiny, alebo povolávali za sebou rodinných príslušníkov, začali stavať trvalé príbytky. Lesná správa im povolila zdarma stavebné a palivové drevo, dovolila vyklčovať priestory extravilánu, povolila spoločné pasienky pre dobytok osadníkov a tak umožnila rodinným príslušníkom drevorubačov pôdohospodársku činnosť pre potreby výživy rodín. Tento vývin možno bezpečne časovať do posledných desaťročí 17. storočia. Roku 1710 bolo tu už 49 domov a 116 drevorubačov. Podmienky osídlenia boli výhodné najmä ak si ich osadníci porovnávali s postavením poddaných na zemepanstvách. Robotník bol platený podľa zmluvy a pritom jeho rodina i sám mal dosť času obrábať si hospodárstvo aj chovať dobytok. Nebolo to zadarmo. Robotník „bez gruntu“ dostal plnú výplatu, robotníkovi „s gruntom“ strhávali z výplaty jednu tretinu na naturálne pôžitky a výhody. Zmluvne musel priznať, že erárom prepožičaný pozemok a dom nie je jeho majetkom. Pri odchode mohol predať iba hodnotu svojej práce na stavbe domu, resp. iné výdavky spojené so stavbou, ale mobilný majetok mu nik nepopieral. Veľkou výhodou osadníkov bola skutočnosť, že lesná komora dlho sa nestarala o rozmery pozemkov a zažmúrila oči, keď sa klčovaním rozširovali. Behom 18. storočia môžeme pozorovať opravdivý populačný výbuch v Čiernom Hronci. Pri sčítaní ľudu r. 1813 sa zistilo, že handelská osada počíta už 250 domov a 1846 duší. Proti roku 1710 to bolo o 201 domov viac a pritom na jeden dom padlo vyše sedem obyvateľov. Z nich bolo 6 predstavených, 22 úradníkov, 274 robotníkov, 124 čiastočne pracujúcich invalidov a 52 pastierov a sluhov. V rokoch 1808 – 1810 lesná komora bola nútená konečne vyhotoviť katastrálne mapy osady, oddeliť a zjednotiť naturálne nemovitosti a pôžitky handelcov. Súčasne cechmajstri Handla boli zbavení práva magistra drevorubačov a jeho funkciu prevzal zástupca lesnej komory. Presne boli určené platy pracovníkov, vdov a sirôt, invalidov atď. a vytvorení nového vnútorného poriadku handlov mal podiel dobročský rodák Jozef Dekrét Matejovie, člen komornej prefektúry ako prokurátor jej súdu.
 
  ZVYKOVÉ PRÁVO HANDELCOV
 
Handelci sa riadili zvykovým nepísaným právom, ktoré malo korene v lesnom Dekréte Kráľa Maximiliána z roku 1565. Zvykové právo zaručovalo jeho nositeľom tri základné slobody:
 
1.     Oslobodenie od župnej právomoci včítane župnej a krajinskej dane. Handelci boli slobodní ľudia, ktorých viazala iba pracovná zmluva s lesnou komorou a štátne zákony, ktorým podliehal každý občan. Sem patrila súdna právomoc. V menších priestupkoch podliehali právomoci cechmajstrov, ktorých si sami volili. Väčšie priestupky podliehali prvostupňovo súdu lesnej komory, hrdelné zločiny župnej sédrii. Okrem posledného prípadu nepoznali nijaký iný záväzok voči župe.
 
2.     Oslobodenie od vojenskej povinnosti, včítane vojenskej dane, boli veľkým právom Handelcov. Pre tejto slobode stávali sa výstrelky. Handelské právo poznali aj kriminálne živly, mládenci utekajúci pred odvodmi, ba aj zbehovia. Najmä v čase napoleonských vojen sa stávalo že takíto ľudia sa uchýlili na Handle a ponúkli sa za výhodných podmienok do služby za pastierov a pod. Zistiť týchto utečencov bolo dosť ťažké, ale ak boli dochytení verbungom vzali nielen ich na vojnu, ale aj ich prechovávačov.
 
3.     Oslobodenie od zemepanských povinností. Aj Handelci mali prakticky zemepána. Bola ním lesná komora. Mali voči nej pracovné povinnosti, ale za každú prevedenú prácu „na panskom“ dostali zmluvnú odmenu na rozdiel od poddaných, ktorí museli zemepánovi zdarma robotovať, ba okrem toho odovzdávať mu zdarma nony, hydinu, mliečne a iné výrobky. Pritom naturálne odmeny a práva poddaných neboli väčšie ako ich mali zaistené Handelci. Pozemky intravilanov u poddaných spolu s domami boli ich vlastníctvom na rozdiel od Handelcov, ktorí aj domy aj intravilány len prenajímali od lesnej komory. Tento rozdiel v praktickom živote mal význam iba vtedy, keď užívateľ odchádzal a chcel predať dom. Pri oslobodení Handelcov od zemepanských povinností boli tiež výnimky, ktoré tkveli v celoštátnych zákonoch. Každý zemepán, v našom prípade lesná komora a slovenskoľubčianské domínium, mal právo napr. na mlyn, na pálenie liehovín, varenie piva, daň z oviec a pod. Toto právo mal možnosť zemepán vymáhať aj na Handelcoch. Obyčajne bola dohodnutá zmluva, podľa ktorej odovzdávali Handelci ročný peňažný príspevok za používanie týchto práv.
 
Čierny Hronec pôvodne bol iba lesným pracoviskom kráľovskej komory, nemal obecné zriadenie. Nechýbali mu však „verejní činitelia“, ktorí popravde boli skôr služobníkmi cechového spoločenstva ako jeho predstavení. Nebolo ich mnoho: polgári, šoltési, šafári, dingovníci a cechmajstri.
 
        Úlohou polgara bolo zvolávať ľudí do práce, doručovať úradné spisy, citácie, predvádzať vinníkov pred súd, trestať odsúdených /bastonisare/, teda vykonávať aj funkciu hajdúchov. Na rozdiel od polgárov dedín títo boli zodpovední cechmajstrom, resp. celému cechu zamestnancov. Polgári boli oslobodení od prác v lesoch. Majster drevorubačov im vyplácal niekoľko pracovných smien „na popravkách, alebo na plavačkách“, aby boli ako tak honorovaní. Okrem toho polgár dostal 4 groše za každého delikventa, ktorého predviedol pred súd. Boli to žobrácke odmeny, preto rozumieme prečo boli roku 1818 z troch polgárov na Kráme, Fajtove a Dobroči dvaja obuvníci a jeden bezruký invalid.
 
        Šoltési /salašský gazdovia/ boli dvaja: starší a mladší. Cechové spoločenstvo zverilo na ich dozor ovce svojich členov. Zodpovedali za prevádzku salašov, za produkciu syra a na ich starosti spočívalo prekladanie salašov „košiare prenášať a ovce redikať“. Mali nevďačnú úlohu, ak sa salašenie nedarilo, boli podozrievaví za svedomitého gazdovania a keď v zlom roku prišlo na sv. Martina k vyúčtovaniu preklínali deň keď boli zvolení za šoltésov. Ich honorár bol skromný, z cechových pracovných smien dostali vždy jednu, keď boli z povinnosti za prácou na salaši a okrem toho obaja dostali spolu jednu hrudku syra po vyúčtovaní.
 
        Šafári, alebo inšpektori mlynov boli dvaja, lebo aj mlyny boli dva: horný a dolný. Ich odmenou boli dva – tri centy zbožia a častá pijatika pri počastovaní tými, ktorí donášali zbožie na mletie. Na ich starosti bo i príjmy a výdavky mlynov, stav mlynských kameňov a práca mlynára. Na vyúčtovanie cechovému spoločenstvu chodieval niekto z lesnej komory. Ak zástupca lesnej komory neprišiel, a vyúčtovanie sa dialo za účasti cechmajstrov, dingovníkov na účet čistého výťažku bola hostina s pijatikou.
 
        „Primipili octernionum“, predáci party 8 drevorubačov tiež známi pod menom „dingovníci“ boli r. 1818, 35 - ti. Teda drevorubačov bolo 280. Každý mal na starosti pracovnú čatu 8 mužov, viedol ich po rozpisoch práce vyhotovených majstrom drevorubačov. Dingovník zodpovedal za stav pracovnej výstroje, za samú prácu a jej výsledky. Rozpočet pracovnej čaty i rozdelenie odmeny viedol on. Odmenou dingovníka bola chvála drevorubačského majstra, teda časť ak parta mala dobré výsledky, hana ak výsledky boli zlé a pozbavenie miesta predáka.
 
        Cechmajstri boli najvážnejší v cechovom spoločenstve drevorubačov. Pôvodne starší cechmajster bol aj majstrom drevorubačov a tak spojkou medzi cechom drevorubačov a lesnou komorou. Jeho funkcia zodpovedala funkcii dedinských richtárov bez práva na richtársku palicu. Vo funkcii spojky medzi cechom a lesnou komorou ne jeho pleciach spočívala povinnosť vymáhať spravodlivé mzdy, výpomoc chorým, invalidom, mierniť nedopatrenie predstavených, eliminovať nespravodlivosti páchané na drevorubačoch a ich právach. Nové poriadky zavedené v rokoch 1808 – 1820 lesnou komorou nivelizovali funkciu cechmajstrov, ba aj cechové spoločenstvo stratilo svoj starý význam. Lesná komora totiž menovala od tých čias sama „magistra lignicidarum“, ktorý sa stal najvyšším úradníkom v Čiernom Hronci a zodpovedal len lesnej komore. Cechové spoločenstvo žilo ďalej, volilo si aj cechmajstrov, ale už nerozhodovali prakticky o ničom. Zostalo im právo iba podáva inštancie, prosbopisy a čakať na láskavé rozhodnutie komory.
 
        Magister drevorubačov mal plnú moc ako podnikový riaditeľ lesov a mal plnú moc aj v politických otázkach osadníkov v ich administratíve i vysluhovaní práva v menších priestupkoch. Inštrukcie, ktoré čítame z iniciatívy lesnej komory pre magistra drevorubačov v tomto smere sú rozsiahle a detailné. Starosť o nové zalesňovanie porubov, ochrana lesov pred nebezpečenstvom ohňov zo strany pastierov, zločincov a pod., zamedzovanie svojvoľného klčovania, dodržiavanie zákazu pásť dobytok mimo určených pastvísk, ochrana lesov na pomedzí so susednými dominiami patrili k povinnostiam magistra drevorubačov v rámci ochrany lesov. Na poli ťažby dreva mal taktiež presné inštrukcie. Pred ťažbou musel rozdeliť pracoviská i ľudí, kedy, kde a ktorí majú na nich robiť. Musel mať pripravené rizne a flúdre, aby plynulosť ťažby netrpela. Musel sa postarať o vyčistenie tokov /popravačka/, aby splavovacie práce /splavačka/ prebiehali bez porušenia. Určoval mzdy podľa charakteru práce a pracovných možností drevorubačov.
 
        Magister drevorubačov bol aj civilným predstaveným osadníkov, teda nielen drevorubačov, ale aj ich rodín. Mal si získať ich úctu a zachovať si autoritu. Mal im byť dobrým príkladom, aby si ho obľúbili. Súdil ich v menších priestupkoch /neposlušnosť, krádeže, hádky, bitky, kliatby, poškodzovanie fundov a pod./ na niekoľko hodín verejného zahanbenia, vo väzení /Katrla/ 1 – 12 hodín a 6 až 8 úderov palicami.
 
Väčšie príčiny a zločiny odvádzal lesnej komore, ktorá mala vlastný súd ako filiálku súdu v Banskej Štiavnici.
 
        V tomto období máme zaznamenané aj pracovné triedy lesných pracovníkov Čierneho Hronca a ich odmeny za prácu.
 
I.             TRIEDA aktuálnych robotníkov mala celý erárny fundus ako odmenu, ale v tomto pomere: a) prvé tri roky len 1/2 fundu, potom celý. Bez akejkoľvek ťarchy, kontribúcií, dani a urbánu, ba aj dežmy. Celý fundus dostali aj všetci úplní invalidi hoci by boli prišli k úrazu aj po niekoľkých dňoch pracovného pomeru. Čiastoční invalidi mali nárok na 1/4 fundu ak mohli konať ľahšie práce, alebo remeslo. Ak však akékoľvek práce konali v dobre spoločenstva, alebo lesnej komory zostalo im právo na celý fundus.
 
II.           TRIEDA boli invalidi. Dieťa, ktoré v nijakom prípade nemožno porovnávať s dospelými invalidmi a začalo pracovať . Má nárok na 1/4 fundu. Tak isto invalida po 10 ročnej práci. Invalida v pracovnom pomere 10 – 20 rokov mal nárok na 1/2, invalida od 20 – 30 rokov 3/4 fundu.
 
III.         TRIEDA patrila vdovám. Tie po smrti manžela, či prirodzenej alebo z pracovného úrazu vzniklej, majú nárok na celý fundus jeden rok po smrti manžela. Potom vlastnila vdova s 5 – 8 deťmi 3/4 fundu, s 3 – 4 deťmi 2/3, s 2 deťmi 1/2 fundu, bezdetná 1/3 fundu. Maloletosť sa počítala u chlapcov do 16 rokov a u dievčat do 12 rokov. Tu bola aj „extra classis“. Patrili do nej siroty. Siroty do plnoletosti mali nárok na 1/8 sesie. Siroty telesne neschopné od narodenia 1/4 fundu. Dingovníci z titulu funkcie vlastnili 1/8 fundu, cechoví majstri zo svojho titulu tiež 1/8 fundu. Každá villa – rodina mala nárok na 1/4 Luk fundu. Uhliari a tesári mali nárok na 1/3 fundu. Kováči dostali 1/2 fundu, polgár – obuvník 1/4, obaja mlynári 1/4, valasi a pastieri v čase zamestnania 1/10 fundu.
 
IV.             TRIEDA boli oficiáli. Farár mal celý fundus tvoriaci väčšinou záhradu, rektor a horár 1/2 a majster drevorubačov 1 lúku zodpovedajúcu jednej tretine kapacity. Predpisy jasne hovoria, že hoci tieto nehnuteľnosti pomenúvajú sessiami, neslobodno ich zrovnávať so sessiami poddaných iných domínií. Handelské sessie sú vytvárané tak, že každá je vymeraná podľa odhadu možností úrody jednakú a preto aj deľba týchto sessií na polky, tretiny atď. je presne jednaká u každého. Ak sa stanú chyby a nezrovnalosti ich pôvod je v užívateľoch, ich pracovitosti, ba aj nesvedomitosti.
 
Popri naturálnych príjmoch Handelci mali hlavný príjem v peňažnej odmene za vykonanú prácu. Aspoň základné odmeny spomenieme i keď aj tu boli rozdiely medzi pracovníkmi aktuálnymi, invalidmi i nedospelými.
 
Základ výpočtu tvorila „Mila“ sou „Decade“ teda 10 siah dreva. Na porube pracovali čaty 8 – ich robotníkov v čele s predákom – dingovníkom. Podľa bonity miesta výruby od jednej mile dostávali 9 – 12 rýnskych zlatých. Za ťažkú prácu spúšťania dreva z hôr do dolín od mily na dobrom mieste sa platilo 30, na strednom 45 grajciarov a na najneprípustnejšom z jedným rýnskym zlatým.  Ak pracovná čata /octernio/ v niektorom roku /a stávalo sa to často/ vyprodukovala 40 mil, teda 400 siah za každú vyše nadrobenú milu dostali kolektívne odmenu 1 Rhzl. a 30 grajciarov. Ak jedna čata vypracovala 64 mile /a ani to nie je zriedkavosťou/ čata dostala ešte osobitne 4 Rhzl. na pijatiku /bibale/.
 
        Denná šichta pracovníkov, ktorí nepracovali na akord bola 12 grajciarov. Za spúšťanie dreva k obvodu vody mzda za jednu milu bola 1 Rhzl.
 
        Možno povedať, že pracovné podmienky, ba aj sociálne pomery u Handelcov boli pre svoje časy dobré, azda lepšie ako u baníkov nehovoriac o poddaných. Lepšie to bolo do konca 18. storočia kým cechové spoločenstvo a jeho cechmajstri vo funkcii majstrov drevorubačov riadili si ťažbu dreva sami a boli vlastne akýmisi dodávateľmi materiálu lesnej komore. Horšie to bolo po sprísnených poriadkoch, ktoré zaviedla lesná komora na začiatku 19. storočia. Táto mala v ruke ťažbu i riadenie administratívy pracoviska a to nielen robotníkov, ale aj ich rodín. Roku 1850 Čierny Hronec sa stal samostatnou obcou. Komora a obec sa stali dvoma samostatnými partnermi, ale zmizla akási srdečnosť medzi nimi, ktorá vyplývala z jednoty. Populačný výbuch, lesné sessie sa nerozširovali, nové nezakladali a všetko to dokopy vyvolalo nedostatok práce a postupnú biedu. Najhoršie obišli pracoviská lesnej komory pri zrušení poddanstva r. 1848. Na lesných zamestnancov sa zabudlo, vlastne nik nevedel čo s nimi robiť. Nepatrili medzi poddaných, teda nepripadli im ani pridelené sessie do vlastníctva a naďalej zostali domy, pôda i spoločné pasienky majetkom oráru. Napodiv až osadnícky zákon z 13. novembra 1925 vyriešil túto pálčivú otázku., ale ešte aj potom trvalo prevedenie tohoto zákona súdnou cestou do roku 1942.
 
        Zefektívnenie ťažby dreva a úľavu v ťažkej práci priniesla mechanizácia a v malej miere aj úzkorozchodná železnica. Táto bola v prvej fáze postavená z Hronca na Balog r. 1909, r. 1912 bola predĺžená na Dobroč a r. 1916 – 1918 na Tri Vody a Sihlu.
 
Jej dĺžka je 120 km. Okrem píly na Jánošovke nevytvoril sa tu drevopracujúci priemysel. Od roku 1950 Čiernemu Balogu prišla veľká úľava vo veľkopriemysle Brezna, ktorý stačí absorbovať nezamestnaných Handelcov.
 
        S rozvojom lesného pracoviska v Čiernom Hronci a rastom obyvateľstva počas 18. storočia sa stala ožehavou otázkou cirkevného zriadenia. Čierny Hronec patril od nepamäti aj mejetkovo aj cirkevno organizačne Breznu. V časoch reformácie boli tu iba drevorubači a v malom počte 60 mužov ako sme to videli pri vizitácii z r. 1657. Rodinný život sa začal v Čiernom Hronci na prechode 17 – 18 storočia a vtedy boli už v Brezne na fare piaristi. Títo spravovali aj filiálku v Čiernom Hronci. Nie div, že všetci obyvatelia Handlov boli prakticky od začiatku len katolíci. Lesná komora molestovaná Handelcami bola nútená r. 1763 posvätiť na Kráme drevený kostolík. Breznianskym piaristom bola tým uľahčená misionárska práca v tejto filiálke. Miesto kostola bolo však vybraté nevhodne na pôvodnom Kráme, ktorý bol k celkovému osídleniu exentricky postavený. Počet osadníkov bol príliš veľký /r.1813 počítali obyvatelia 1846 duší/ a bolo rozhodnuté, že tu bude zriadená farská organizácia. Jej ustanovenie sa stalo skutkom r. 1786. Malý kostol však na Kráme nevyhovoval, preto lesná komora sa rozhodla v centre osídlenia na Balogu postaviť nový, počtu obyvateľstva primeraný, kostol. Postavený bol v roku 1797 – 1804 v klasistickom slohu. Z prvých farárov si zasluhuje zmienku Štefan Petruš (1793-1801), ktorý tu účinkoval v rokoch 1812-1818. Založil Historia domus fary a zanechal nám podrobný popis zemepisu, podnebia, ľudu, vrchov, hôr a pracovných podmienok farníkov. K novoutvorenej farnosti patrili a dodnes patria osady: Dolina, Fajtov, Chamarová, Jánošovka, Jergov, Komov, Krám, Krupka, Latky, Medveďovo, Molčanová, Priehybina, Pustô, Stará dolina, Šaling, Vydrovo a Závodie. Najväčšia osada bola Dobroč, dnes s počtom 2050 duší, ale roku 1942 sa osamostatnila v cirkevnej správe a má vlastného kňaza.
 
 
Záverečné poznámky:
 
K ďalšiemu rozšíreniu svojich poznatkov o Čiernom Balogu stačí nahliadnuť do monografie „ČIERNY BALOG“ (Peter Kováčik, Ladislav Ťažký a kol., vyd. Forza, a.s., 2003) alebo do iných prístupných zdrojov.
 
 


 
TOPlist
Tvorba webových stránek na WebSnadno.cz  |  Nahlásit protiprávní obsah!  |   Mapa stránek